Vánok pod Salatínom

Predčasná jar udrela, snehy miznú bľeskovo. Najmä na južných svahoch, treba ísť do severov. Požičané „redakčné“ auto je výhoda, ide sa ta, kam sa z BB a MT spojmi nedá: na Zverovku! A po zjazdovke do Salatínskej doliny, tam sa uvidí. Lebo blíži sa front, takže zúri južný vietor, na hrebeni hlásia víchricu a nárazy vysoko nad 100km/h. Dúfame, že budeme v závetrí, aspoň trochu.

Začíname o ôsmej z prázdneho parkoviska pod lanovkou. Mraky nad hrebeňom sú len také zdrapy, ale idú pekelne rýchlo. Tu dole však kľud. Zjazdovka ligotavá a rovná ako sklo: niežeby mrzlo, naopak: nočné teplo a vietor vylízali menčester po ratrakoch do hladka. No fuj...

Osobitá za chrbtom, v Poľsku azúro, ale hrebeň pred nami sa zamračuje. Salatín sa stráca v mlieku, sedlá okolo neho o chvíľku tiež. No nič... Prvý cieľ: Salatínov centrál, čiže ide sa medzi dva jeho vrcholy. Mieri tam kopec ľudí a s výškou sa strácajú v mlieku. Sneh je vlhký, ubitý, lepivý. Pár borcov ide na pásoch, väčšina peši, aj na mačkách podaktorí. Vďaka za schodíky tým, ktorí išli pred nami, takto je to komfort.

Hore mlieko plnotučné, víchor v nárazoch, nebyť preveja, asi nás sfúkne. Tak dole a chytro, tu niet čo robiť. Lyžovačka: zvrchu rozpačitá, nič nevidno a je to hrboľaté. Spodná viditeľná časť žľabu je ale „na parádu“.

Druhý cieľ: sedlo Parichvost pod Brestovou. Lebo je pod mrakmi, a aj celý svah pod ním. Traverzujeme do kotla pod ním, ale fučí stále brutálnejšie, čo to? Keď nás už vietor bije zo všetkých strán, vzdávame to a že skúsime na druhú stranu. Šúchame sa na pásoch nazad a oproti nám ide poriadna expedícia: krútia trochu hlavami nad tým fukerom, ale poctivo napredujú. Ktovie či vyšli...

Skúsime pod Salatín z druhej strany, zo Zadnej Spálenej, do sedielka pod Skriniarky. Niekto tam už skôr išiel, aj stopa je, aj žliabok vyzerá byť polyžovateľný, nerozrytý. Toľko pohľad z bočného hrebienka k Zadnému Salatínu. Ale časť redakcie opúšťajú sily aj chuť, lebo lyžami treba miestami dobre sekať do snehu, aj ľadová glazúra sa nájde v traverze do žľabu. Radšej keby poriadne teplo bolo, nie toto - ani pod nulou, ani nad nulou. Je to hnus, velebnosti...

Tak len jeden kus si to švihá hore, ďakujúc v duchu predchodcom za stopu. Zvyšné kusy obedujú v závetrí, sranda že na tom rebre vôbec nefúka. Hore samozrejme víchor. Lyžovačka nazad celkom dobrá - na to, ako sa to smerom hore hnusne lepilo na pásy.

Zvyšku výpravy obed morálku nepodvihol, tak už len dole pomedzi kosovku a hustnúce davy výšľapistov (A že ich tam bolo nečítane!), firnové bubny na zjazdovke a čvachtanie vo vode na parkovisku. Samozrejme, že za nami už Salatín vyliezol z mrakov a rehoce sa nám, ale aj tak to bol pekný výlet.

Sisa, Mišo, Ripo