Spálená: zo Zverovky na pásoch, so zachádzkou

Nedeľa slnečná, bezveterná, partia sa nazbierala do plného auta, tak nastal dôvod vyraziť tam, kam sa spojmi z Turca ťažko dostať. Po autoprehliadke krás Oravy z hlavnej cesty sme to teda zapichli pri chate Zverovka, keď sme na poslednom úseku cesty zo Zuberca zúfalo sledovali, ako je v doline málo snehu. Tu sme ho teda čakali viac, aj keď ho smerom hore pribúdalo. Ale dosť nesmelo – a v lese na ňom leží dosť špiny. Čo už, trochu aj ponesieme. Kolektívne sme sa nejako zhodli, že zalezieme do Látanej doliny a tam niekde sa budeme motať, možno aj na návštevu do Poľska zlyžujeme. Ale vôbec mi nedoplo, že sezónna uzávera – až keď som videl tabuľku. Tak sme rozpačito vyťapkali po ceste aspoň pokiaľ sa smie, zhodli sme sa, že budeme slušní a otočili sme to.

Takže druhý začiatok na začiatku snehu na ceste nad chatou Šindľovec, na Adamculi odbočka do lesa a z lesa odbočka do rúbaní, pekne po natiahnutej stope, strmo až na rázcestie pod Predným zeleným. Teda kúsok nad, lebo okolo smerovníka sa akurát motal nejaký kurz. Snehy pod nohami sa striedali od mokrého firnu cez lepkavú vatu až po suchý prášok, podľa sklonu a orientácie svahov (poriadne prudkých). Ako sa ale les otvoril, už to bolo príjemné, zmäknuté všade, nelepilo to.

Pojedli sme, popili čosi, nabrali síl po strmom cikcakovaní lesmi a začali sa posúvať v ústrety vrcholu Spálenej, po širokých pláňach, po vyleštných stopách, s rozširujúcimi sa panorámami za chrbtom aj pred očami. Rákoň, Volovec, Baníkov a Hrubá kopa, vyššie vyliezli spoza horizontu aj Ostrý a Plačlivý Roháč - tu je vždy na čo pozerať pri vydýchavaní strmých otočiek.

Na starom ľade už ležala minulotýždňová nádielka, dobre prilepená, ale už mokvajúca a vatovatejúca na slnku. Aspoň sa v stope dobre lyže držali, ale pod vrcholom Spálenej už začal povrch chrumkavieť, ako sa slnko skrývalo za obzor. Neskoro sme išli, ako jedni z posledných sme hore vyliezli.

Ale zato zjazdovku sme mali potom už len pre seba, v tieni rovnú, miestami drsssssne ľadovú síce, ale lepšie to bolo ako vedľa, kde rozlyžované firnové hrčovisko už začínalo mrznúť. Nižšie, na slnku a v miernejšom sklone, už to bolo príjemné, jarné takmer firnovanie a po traverze do rúbanísk dokonca aj nejaký ten suchý prášok v strmom, na sever sklonenom svahu sme našli. Dojazd v znamení obchádzania hrboľatého lavíniska.

Potom samozrejme už len odjazd po ceste, a kým sme na chate podporovali miestnu ekonomiku polievkami, kofolkami a pivkami, aj mokrota na lyžiach uschla a mohli sme ládovať a spokojní sa za tmy domov vrátiť. Znovu len vďaka partii za ochotu pribaliť ma do výpravy a za spoločnosť, hádam ešte dačo podobné vyjde...

Rišo Pouš