Prvovýstup: západná stena Rozsutca

Rozsutec, impozantná skalná bašta v Malej Fatre, vypína sa nad rázovitou dedinkou Štefanová do výšky 1606m. Turistov oddávna láka pokochať sa pohľadom z vrcholu na šírošíry kraj, horolezcov zas svojimi skalnými stenami. Áno, Rozsutec poskytuje možnosti cvičného lezenia vo vápenci rozličnej klasifikácie. Snom každého horolezca však bola jeho mohutná západná stena, ktorá dosiaľ odolala všetkým náporom.

Taký sen, zmocniť sa krásy krajiny a štítu exponovanou horolezeckou cestou, premohol aj myseľ nášho priateľa Milana. Keď sa s ním zdôveril Vladovi a mne, nadchli sme sa myšlienkou dobyť ako prví túto chladnú skalnú stenu.

Jednu augustovú nedeľu r.1965 prišli sme na štefanovskú chatu, aby sme urobili prieskum a obhliadku západnej steny. Vyliezli sme na Benku, krásny skalný útvar v skalnom mestečku Rozsutca, a ďalekohľadom sme našli sľubnú výstupovú trasu.

Definitívny termín výstupu sme určili na 11.9.1965. Deň predtým sme si vyniesli materiál pod stenu. No ráno nás privítalo prudkým lejakom.

Nedeľa akoby sa chcela ospravedlniť za škaredé počasie, ukázala sa v skvostnom nedeľnom šate. No stena bola ešte priveľmi mokrá, nedávala priveľké nádeje na úspech. Aj laná boli priťažké.

Prvú dĺžku nastúpil Vlado asi 50m od komína, ktorý pretína ľavú časť steny a poskytuje za sucha pekné lezenie. Hneď od začiatku bolo jasné, že to nebude ľahká záležitosť, hoci sme mali za sebou dobrú prípravu.

Vlado postupoval veľmi pomaly a obozretne po rozsypanej stienke, porastenej trávami. Asi 40m, klasicky, prakticky bez možnosti istenia. Neobyčajne ťažko sa dostal na priestranný balkónik, kde boli dobré možnosti istenia. Tu objavil skoby z predošlých pokusov. Škára pred nami, ktorá sa ukazovala nad balkónikom, bola kľúčovým miestom výstupu. Je dlhá 40m, vedie depresiou steny. V prvej polovici je zarastená trávou a trikrát prechádza do nepríjemného previsu. To je pravá cesta pre drevené kliny a umelé stupy. Steny okolo škáry sú absolútne kompaktné a bez možnosti skobovania.

Nastupujem do škáry. Drevené kliny veľmi nedržia v hladkom, mokrom vápenci, rád by som zatĺkol solídnu skobu. Dolnú časť škáry treba čistiť od trávy, sem – tam letí niečo aj dolu a počuť pochvalu o výhodách prilby. Postup trvá večnosť. Iba po centimetroch ukrajujem zo škáry. Vladovi a Milanovi tŕpnu ruky od istenia dvojitého lana. Asi 5m od konca škáry traverzujem 2m vpravo a tu zatlčiem prvú dobrú skobu. Tri alebo štyri metre vyššie a stojím na veľkej polici s výbornými možnosťami istenia. Keď Milan priliezol na policu, krátky jesenný deň sa už chýlil ku koncu. Rozhodli sme sa na polici bivakovať. Pretože Vlado bol najnižšie, vzdal sa výstupu a obetavo zlanoval, aby nám priniesol nutný výstroj pre bivak, s ktorým sme nerátali.

Asi o polnoci sa pomaly približovalo svetielko popod svahy Rozsutca. Vlado priniesol výstroj. Nemusel nás priveľa budiť v tom veľkom chlade. Rýchlo sme si vytiahli potrebný výstroj a ďalšia časť noci vo vzdušnej posteli bola už príjemnejšia.

Raný prenikavý chlad nás duril do práce. Pojedli sme a hneď sme sa naviazali na lano. Ako prvý nastúpil Milan v pravej časti police do 15-metrovej previsnutej steny, ktorá sa na prvý pohľad zdala nezleziteľná. Po úmornom hľadaní miniatúrnych škárok pomaly sa dostával hore, no na posledných metroch vyhlásil, že už nemá kde zatĺcť skobu. Dosť prácne si vymieňame posty, aby som ešte raz skúsil šťastie. Po krajne ťažkom traverze doľava k viditeľnej kosodrevine podarilo sa mi prekonať stienku. Doberám Milana na veľmi labilnom stanovišti a s malými možnosťami istenia. Ďalšia dĺžka patrí Milanovi. Preberá vedenie a klasicky, bez možnosti skobovania lezie veľmi rozbitou stienkou. Vzrušene ho pozorujem ako postupuje istými, mačacími pohybmi po zosuve trávnatého povrchu, až pokiaľ nedosiahne hornú časť steny a nezačujem onen lahodný zvuk dobre zatlačenej skoby.

Tu sa končia aj naše ťažkosti. Ďalej postupujeme traverzom po trávach, asi 20m vpravo ku trom komínikom. Vystupujeme stredným, v polovici prekročenie na pravé rebierko a potom do sedielka, kde je dobré istenie a skalné ihly. Tu nás čaká Vlado, ktorý sem zlanoval zhora, a gratuluje nám k prvému priestupu západnou stenou Rozsutca. Potom spolu postupujeme sutinovým žľabom asi 50m ku skalnej stienke, od nej vpravo po strmých kosodrevinách na vrcholové lúky. Šťastní, mocne si potriasame pravicami a ďakujeme si za priateľstvo.

(12.13.9.1965, západná stena Rozsutca, Ján Banko a Milan Zubácky. Cestu sme nazvali Bivaková cesta. Je veľmi exponovaná, miestami nebezpečná. Čas výstupu 18 hodín. Klasifikácia VI.)

Jano Banko

 (Pôvodný článok vyšiel v Krásach Slovenska č.4/1966)