Amatérske časy, Vlado Tatarka alias Gipsy, horolezec

Medzi narodením a smrťou je niečo čo sa volá život, no a v tom sa dejú veci, ktoré sa často nedajú plánovať ani predvídať. Tak sa stalo v Banskej Bystrici, že som ja, Jano Banko, uvidel svetlo sveta 23.3.1937 a Vlado si zmyslel, že príde tiež v marci za mnou. Tak som už ako osemročný vídaval jeho mamu chodiť s bruchom bez poňatia, že to bude Vlado. Nedotiahol to do 23., ponáhľal sa von 13.3.1945. Tak som ho potom vídaval v kočíku s plienkami a možno už vtedy sníval o lane a lezení. Toto len na úvod o nás, ďalšie v konkrétnych popisoch, ktoré som písal ako spomienky na mladé časy.

Na osud neverím, takže ako praktický človek (povie sa pragmatický), budem hovoriť o náhode. Keď sa osem rokov po mne narodil Vlado, chodil som už v Bystrici na základnú školu a brusliť na klzisko v mestskom parku. Vymenil som brusle za lyže a učil sa behať. To sme mali v rodine. Vlada som stretával ešte v detskom kočíku v meste, keď ho mama vozila. O lezení sme nemali ani poňatia, liezli sme len rodičom na nervy.

Vznik dvojky Tatarka – Banko? Chlapec pomaly vyrastal, ťahalo ho tiež na lyže, stretávali sme sa na Urpíne pri lyžiarskom vleku. Vtedy som už bol členom KSTL, ktorý sa potom spojil s horolezeckým zväzom JAMES. V Bystrici bola založená lyžiarska športová škola, kam som ako druhý dal prihlášku. Vznikol aj lyžiarsky oddiel Červená hviezda, kde sa sústredili pretekári. Robil som hneď kurz základného trénera a stal som sa pomocným trénerom športovej školy. Keď Vlado dorástol, bolo samozrejmé, že vstúpil do športovej školy.

Hneď bolo vidieť, že je veľmi talentovaný a má veľkú ctižiadosť. Lepšieho žiaka som nemohol dostať. Nasledovali malé okresné preteky, hneď mal dobré výsledky. Bol nominovaný na okresné majstrovstvá v zjazde dorastencov v Podkoniciach. A to sa mu stalo osudnou prekážkou. Pustil to naplno, ako ináč. V jednej zatáčke ho vynieslo až na okraj trate, kde vrazil tvárou do visiaceho konára. Odnieslo to oko, ostal naň slepý. Hanbil sa za svoju nešikovnosť a neskôr rozprával, že mu pri sekaní dreva vletela faklička do oka. Táto náhoda ovplyvnila celý jeho život.

Chodil ďalej do športovej školy, ale plány stať sa pretekárom padli. Začal sa venovať obliezaniu skaliek v Jakube, až mi jedného dňa povedal: „Jano, lezenie by mi išlo aj s jedným okom, chcel by si liezť so mnou?“ Pomyslel som si, že pre mňa dobrý tréning a niekoho si neskôr nájde. Dozvedel som sa, že bol už žobrať lano u Zibrínovcov. Výzbroj nemal, tak sme boli nakúpiť všetko potrebné v športovom obchode u Viazanicu. Laná z umelej hmoty musel objednať, to bola vtedy novinka. Začali sme trénovať lanovú techniku na Horných skalách v Jakube.

Uzly, hákovanie, istenie, zlanovanie, práca s dvojitým lanom, robenie štandov, prusíky, to všetko patrilo k dennému tréningu. Vlado často nešiel do školy, spával v jaskyni, ktorá je v stene. Pokúšal sa tam o všetky možné výstupy sólo, tie už liezol naslepo. Jedného dňa vyhlásil: „Teraz to už ide, kukneme sa po iných skalkách.“ Tie boli hneď v okolí: Jelenec, Harmanec, Šturec, Malachov a v hlave sa zamestnával najmä Králikmi: „Je tam jeden krásny previs, to musíme skúsiť!“ Nejako to vyšlo tak, že on istil zdola a ja som ho na prvý pokus preliezol. Dnes je to za sedem, volá sa to „Cesta nad ohniskom“. Ja som ju vtedy pomenoval Králická direttissima za 6+. Odkiaľ Vlado zistil, že sa na týchto skalách dá liezť a kde presne ležia, ostane jeho tajomstvom, ja som to nevedel. A keď prišiel ku mne, že ideme na Kalamárku, nevedel som, o čom hovorí. No boli sme, mne sa tam veľmi nepáčilo, až na tamojší salaš.

Ja som si musel odskákať aj  „vojnu“ v DUKLE, kde som robil aj trénerskú školu. Vlado liezol aj s inými chlapcami, keď som ja nemal čas, a zatajil predo mnou, že sa v Gaderskej doline pokúšali o Jánošíkov skok, ktorý už roky odolával náporom Horskej služby. Chcel ho nasilu mať na svojom konte. Tak s tým vyšiel von a ja som mu vynadal, že riskuje život svojich kamarátov, ktorí nie sú schopní vyliezť také ťažké steny.

Takže nasledujúcu nedeľu nás už viezla motorka na Kráľovu studňu, za chvíľu sme stáli pod stenou. Prvú polovicu steny liezol on, klasika. Ďalej na vrchol je brucho, išiel som ja, dvojlanová technika a rebríky, za 15 minút som stál na vrchole, Vlado hneď za mnou. Tak, a máš to! Predtým to skúšali vyliezť klasicky. V tých časoch sa nikto nepýtal ako si liezol, išlo zásadne o prvovýstupy.

Toto boli naše učňovské roky a napriek všetkým dnes platným sprievodcom po týchto skalkách, kde figuruje spústa prvovýstupov, sme boli my s Vladom prví, ktorí tieto steny preliezli. Ešte predtým, ako sa títo autori narodili. Len to vtedy nik neregistroval.

Medzičasom sme už liezli aj v Tatrách, samozrejme nič celkom ľahké, Vlado si musel potvrdzovať, že jeho výkonnosť stúpa. Ja som bol v jednej osobe jeho sparingpartner, tréner aj šerpa. Spomeniem len niektoré cesty, ktoré si Vlado vyhľadal, ja som často nevedel čo budeme liezť: Kolový štít, Čierny štít, Kežmarák – Weberovka a Pavúkova diretka (musel som vzdať už skoro hore kvôli bolesti v nohe), Lomničák Hokejka a Motyka, Žltá stena, Veľký ľadový štít v zime, Baranie rohy – Plšek, Gerlach – Čertov pilier, Javorák, Galerka – Puškáš a mnoho iných. Všetko medzi 4 a 6+.

Mnoho výstupov sme robili spolu s Olinou a Zdenom Zibrínovcami. Do roku 1968 sme spolu spravili okolo 80 výstupov, on viac. K tomu treba pridať diverzné zjazdy  zo sediel a ľahkých žľabov na lyžiach. Prechod zimných Nízkych Tatier spadá tiež do tých čias.

V roku 1965 sme sa rozhodli, že vyriešime jeden z problémov v Malej Fatre na Rozsutci, kde sa o hladkú vysokú stenu pokúšala Horská služba na čele s Jožom Gargulákom. Už 20 rokov bez úspechu. Mala to byť Vladova majstrovská skúška, lebo jeho cieľom bolo stať sa profesionálnym vodcom – horolezcom. Všetko ale prebehlo ináč ako bolo plánované. Mali sme priateľa, ktorý robil na Krížnej na rádiovej stanici, bol Žilinčan a mal chatu vo Vrátnej doline. Vedel podrobnosti o Rozsutci, bol dobrý lezec, tak sme ho vzali do trojky. Východiskom bola jeho chata. Vlado sa obetoval kvôli nášmu úspechu v stene. Ďakujeme mu. ( Prvovýstup: západná stena Rozsutca )

V roku 1967 Vlado vybral už niečo vážnejšie, zaradom trilógiu: v Julských Alpách Jalovec – Comici a Trávnik – Aschenbrenner, ďalej na Rilu, tam Zlý zub – Atanasov ( Gipsyho trilógia ). Všetko sme zvládli bez problémov, boli to výstupy ešte v prvej desiatke. Vlado sa už chystal na profesionálnu cestu v lezení. V roku 1968 nás Rusi rozdelili. Že sa Vlado stal vynikajúcim horolezcom, to nebola náhoda ani osud, to bol výsledok jeho cieľavedomosti a tvrdej práce v tréningu.

Jano Banko, partner na lane aj mimo lana