Prieskum Rozsutca alebo mladícka nerozvážnosť, Tatarka – Banko

Aby sme dostali obraz o možnostiach prelezenia steny Rozsutca, ktorá už 20 rokov odolávala náporu Horskej služby vo Vrátnej doline, dostal som taký nápad, že vylezieme na vežičky, ktoré sa nachádzajú skoro priamo pred stenou, odfotíme stenu po úsekoch z rôznych uhlov a necháme to zväčšiť u kamaráta Frica Sztankaya – profifotografa z HS Veľká Fatra. Dostali sme také dobré podklady, že po vyhodnotení bolo možné nechať vyhotoviť rôzne kliny z bukového dreva, ktoré sme tam mohli výborne použiť.  Samozrejme nie na istenie, ale na postup hore stenou. Tú stenu sme nakoniec aj takto zdolali.

Teraz nazad k nášmu prieskumu. Sú to dve vežičky na dve 40-metrové laná, v podstate ľahšie trojky. Tak sme jednu vybehli, na vrchu sú aj stromy a kríky. Vlado si pozrel aj tú stienku vedľa výstupu. „Dole zlanujeme, nebudeme zliezať“, hovorí. Ešte dodal, že v polovici je balkónik, tak jednu dĺžku naň, stiahneme lano a odtiaľ to už stačí dole na zem. Samozrejme, vravím. Tak kukáme a fotíme a po hodine balíme. Vlado hodí lano okolo jedného stromu, sadne si do Dülfera a pustí sa cez hranu dole. Ruksak je môj, tak ho mám ešte pri sebe a pomôcky na lezenie sú v ňom. Už by som vlastne mal ísť aj ja, ale žiadny povel. Ľahnem si na brucho (stienka je ľahko previslá) a vidím, že Vlado skúša vypendlovať na bok na balkónik. Lebo hodil lano dole vedľa balkónika a už sa tam nedostal.

Pre sebe nemal nič, ani skobu, ani kladivo, tak si sadol na koniec zviazaného lana a sedel tam v lufte. Že aby som držal lano, on vylezie po ňom hore. Vravím „neopováž s ani pohnúť, ja lano nemôžem s tvojou váhou fixovať, bolo by sa krútilo okolo kmeňa a pri falošnom pohybe letí. Seď tam, ja to vyriešim“. On kričí: „Pusť mi na slučke dole karabínu, kladivo a skobu.“ Kričím mu „Ty somár, nemám repšnúru, keď to pustím voľne, tak ťa kladivo zabije, len ostaň kľudný, pustím ti dole niekoľko slučiek na karabíne, sprav si tri prusíky cez obe laná a pomaly vylez nazad hore.“

Trvalo to večnosť, ale bez nebezpečia, že sa pohne lano. Zliezli sme dole tak, ako sme hore vyšli. Vravím: „Vlado, takáto chyba sa ti už v živote isto nestane“. On na to, že ešte v živote nebol v stene taký bezmocný, že si nevedel sám pomôcť. „Život ťa naučí ešte iným veciam“ som povedal a išli sme pekne pomaly dole na motorke k Weinerovi. Myslím že mal makové buchty, k nim jedno pivko a plný plyn domov.

Jano Banko