Prašan pod Stohom ako náhradný program

Chcel som ísť do Žiarskej. Arktická zima, fičák od severovýchodu, že sa tam skryjem a v jej južne orientovanom kotli bude príjemnejšie. Ale naše železnice sú úchvatné: keď je v lete horúco, meškajú, lebo sa všetko kazí. Teraz keď je trochu zima, meškajú zas. No myslel som si, že 40 minút na prestup na bus v Mikuláši bude stačiť. Nestačilo!!! Postál si rýchlik v Liptovskej Teplej skoro hodinu... „Našťastie“ meškal aj druhý smer, tiež hodinu, tak som preskočil do spiatočného rýchlika a začal špekulovať, čo ďalej...

Kraľovany! Tam sa dá na lyžiach priamo od stanice a okrem rýchlikov odtiaľ chodia aj osobáky, to už cestou z kopca nejaký vlak trafím, hádam...

Tak si pre istotu vo vestibule píšem, čo a kedy odtiaľto ide, šmyknem podchodom popod trať a som na zelenej značke smerom na Stoh. Veľa ľudí tadeto nechodí ani v lete, pre lyže je strmý výšvih lesom na Žobrák nepríjemný, až nepriechodný, ale o to nejde, hore nad lesom aj tak bude duť, tam ani nemusím. Hlavne nech sa prejdem...

Z jamy kraľovianskej rýchlo preč, sem celú zimu nesvieti slnko, teraz tu navyše jedovato fučí, na lúke nad dedinou ešte horšie. Arktída je šuviks. No iba o pár metrov vyššie, v lese, úplne iný vesmír: spoza náprotivnej Kopy lezie slnko, vietor tlmia stromy, aj sa zohrejem pri prešliapávaní. Niekto mi už aj pomohol, ale neteším sa z toho dlho. Na križovaní zvážnice stopy predchodcu uhýbajú preč. Stúpanie hrebienkom je takto v čerstvom snehu dosť výživné, stále častejšie sú preveje, lebo chodník vedie úvozom.

Pod Suchým vrchom strmina končí. Ale aj slnko do chrbta, lebo prechádzam na východný svah, do traverzu. Tam je to pre zmenu miestami také tvrdé od vetra, že sa nezabáram.

Traverz ma vyhadzuje na lúke v sedielku pod Žobrákom, je tam veľmi príjemne na slniečku, ani tam nefúka, ani sa mi odtiaľ nechce. Aj preto, lebo viem, aký hnusný je nasledujúci úsek: strminu lesom v jeho úvode ešte dávam cik-cak, les je riedky. Ale pod záverečným exponovaným hrebienkom otáčam. Na lyže príliš strmo a zarasteno, na peši prepadačka po pás, to som čakal.

No nič, ide sa lyžovať nazad. Krátky práškový frírajd lesom do sedielka na lúku, odtiaľ na pásoch po vlastných stopách traverzom a potom už dlho a pomaly (veľa prachu, malý sklon) až tam, kde chodník križuje elektrické vedenie. Jeho výsek ma zláka: dalo by sa až dole do Kraľovian. Ale pod hrubou vrstvou prašanu to ešte občas zadrhne o nejaký ten konár, chýba základ, zatiaľ. A nižšie to bude ešte horšie.

Tak radšej oblúky len po nižšiu zvážnicu a ňou nazad na značku. Jej spodný úsek je najstrmší, ale pre istotu nechávam nalepené pásy. Spolu s čerstvým snehom ma brzdia, môžem ísť tým rigolom rovno. Brzdiť by bolo riziko pre lyže.

Na lúke nad dedinou stále hnusný fičák, moju výstupovú stopu už nevidno. Tak rýchlo dole, ohriať sa na stanicu. Ak nič nepôjde, dám si ešte výšľap. Ale ide: hodinu meškajúci rýchlik mi síce odchádza pred nosom, ale hodinu a pol meškajúci osobák je tu o pár minút. Viac sa mi riskovať nechce, naskakujem... Ďakujem ŽSSK :-/

Rišo Pouš