Ľady a mlyny - alebo metamorfózy vody v Kvačianskej doline

16.04.2012
lady-a-mlyny-alebo-metamorfozy-vody-v-kvacianskej-doline

Kedy si  najviac uvedomujeme fenomén vody, jej premeny do všetkých skupenstiev, jej dokonalosť, silu, krásu a nevyhnutnosť?

 

Do jednej z najkrajších slovenských dolín som sa dostala len náhodou, aj keď som o nej pred tým veľa počula. Tentoraz to však nebude článok o výkonoch ani o túre na vrchol kopca. Toto bude o pocitoch, o chôdzi po dne tiesňavy, o vode ktorá tečie Kvačianskou dolinou. Voda, po ktorej sa dá v zime liezť - a tá istá, ktorú si tu niekedy dávno dokázal človek skrotiť a žiť s ňou vo vzájomnom dialógu nejaké to storočie. A samozrejme o jednom krásnom mieste, kde človek a príroda splynuli v jedno.

 

Moje „tenkrát poprvé“ (týkajúce sa tejto doliny) nadišlo v jedno zamračené februárové ráno, keď ma tam moji kamoši veľkodušne zobrali liezť na ľady - tiež „tenkrát poprvé“ :-) Ľady v doline sú dva, teda aspoň ja viem o dvoch. Prvý (obtiažnejší ) je cca 600 metrov od vchodu do doliny vľavo, dobre viditeľný už z cesty. Treba prejsť cez potok Kvačianku, vyjsť pár desiatok metrov do strmého svahu a ste pod ním. Druhý ľad je hlbšie v doline a z chodníka ho nevidno. Je vytečený smerom do rokliny a ide sa k nemu cez les. Ľad sa zlaňuje a lezie sa zdola od potoka smerom k chodníku. Ťažko zadať nejaký popis, značka tam nie je, takže možno len: sledujte stopy v snehu :-) Každopádne oba ľady v úvode Kvačianskej doliny mi boli hneď sympatické. To až keď človek stojí na mačkách zakvačený do ľadovo modrej steny, vtedy mu dochádza všetka tá krása. Nakoniec, veď je to len voda, ktorá na jar odtečie do hlbokého kaňonu dole podo mnou. Ale teraz na nej stojím a čumím na milióny rôznych cencúľov, pospájaných do všemožných útvarov, a opatrne medzi ne vkladám cepíny, lebo mi je ľúto sekať do takej parády. Moje prvé dva ľady v tejto doline na mňa urobili silný dojem a odvtedy mám v obľube práve túto premennú H2O.

 

Ľadmi sa to však v ten deň neskončilo. Príbeh o vode pokračuje zároveň s cestou cez dolinu. Strmé skalné brehy zarastené lesom padajú do tiesňavy hlboko pod nami. Aj keď mrzne, voda hučí a valí sa úzkym korytom. Cestou míňame pár vyhliadok a pohľad dole berie dych. Pamätné tabuľky popribíjané na stromoch patria buď samovrahom alebo nešťastníkom, ktorí to hore neustáli (toľko komentár mojich spolulezcov – sprievodcov).

 

A potom to prišlo. Lesným chodníčkom, v ten deň poriadne ľadovým a posypaným snehom, klesáme cez horu na dno tiesňavy. Ten prvý pohľad mám navždy uložený na mojom „hard discu“. Akoby sme sa vrátili v čase. Staré drevené vodné mlyny na dne tiesňavy , strmé skalné bralá okolo, drevená lávka ponad hať, všetko jemne posypané snehom. Tri potoky sa tu spájajú v jeden a poháňajú koleso dolného mlyna. Tak nejako som si vždy predstavovala Dobšinského rozprávky. Ťažko opísať atmosféru tohto miesta. Lebo ako hovorí jedna moja kamarátka - na svete nie je druhé také miesto ako sú Oblazy...

 

História tunajších mlynov je zaujímavá, trochu smutná, ale nakoniec zdá sa s dobrým koncom. Je vlastne veľké šťastie, že ich môžeme vidieť v dnešnej podobe. Mlyny boli postavené v 19. storočí. Pôvodne tu stáli tri, jeden však bol vlastne krčmou. Už tu môžeme vidieť vynaliezavosť našich predkov, ktorí mali vždy po ruke niekoľko krycích názvov: „Kde si bol? V mlyne predsa...“ :-) Práve tento „mlyn“ fašisti vypálili a tak zostali len dva mlyny. Horný, menší, bol poháňaný vodou len z jedného potoka. Dolný mlyn využíval na svoj pohon vodu zo všetkých troch riečok, je väčší a okrem mlynského kolesa voda poháňala aj pílu a kováčiareň. S nástupom komunizmu začali mlyny chátrať a rozpadať sa. Hlavne Dolný mlyn skončil veľmi zle a časom sa úplne rozpadol. Vďaka skupine nadšencov a dobrovoľníkov z radov pamiatkárov a ochrancov prírody sa od roku 1980 začala neľahká obnova rozpadnutých mlynov. Dlhé roky práce, zadarmo a na úkor voľného času. Na STV2 bol odvysielaný dokument o obnove týchto pamiatok - a veru klobúk dole! Pôvodný stav bol žalostný. Fénix vstal z popola - asi tak by som to uzavrela. Mlyny v Oblazoch sú neskutočnou technickou pamiatkou. Všetky pôvodné zariadenia fungujú, a tak môžeme naživo vidieť, ako voda cez náhon padá do mlynského kolesa, ako poháňa pílu, ktorá aj naozaj reže drevo na hrubé dosky. Keď k tomu pridáme poriadne romantickú atmosféru a úžasnú prírodu okolo, vychádza nám z toho len jedno: Oblazy sú miesto, ktoré treba určite vidieť a hlavne zažiť. Ešte možno jedna rada - ak si to chcete naozaj vychutnať, treba sa tam vybrať mimo turistickej sezóny, v strede týždňa alebo keď je zlé počasie :-) Inak sa to tam hemží davmi ľudí.

 

Sisa

 

 

Fotky Ľady a mlyny - alebo metamorfózy vody v Kvačianskej doline

Súvisiace články:

Diskusia

TOP Partneri

https://www.sloger.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk JM SPORT Eshop davorin.sk

Podpor Vetroplacha

Fórum

Odporúčame vidieť

Partneri