Zimný Choč 1: z Liskovej do Likavky

Výstupové cestičky sa zbiehajú zo všetkých strán na tento dominantný kopec. Ale kvôli nutnosti skoordinovať príchody a odchody „účastníkov expedície“ zvolili sme tentokrát začiatok aj koniec na železničných staniciach. Preto takáto trasa. A užili sme si príjemné počasie „neskorého babieho leta“ – len škoda že začiatkom januára :-(

Deň je krátky, preto vyrážame z Liskovej ešte za hlbokej tmy. No už nad dedinou sa pomaly brieždi a okraj lesa triafame bez pochybností, aj keď na poľných cestách značenie nie je ktovieaké. Aj preto asi vstup do lesa označuje „megaznačka“ (najmenej 30x30cm), nakreslená na skale. Ešte trocha špekulácií si užívame okolo chatiek, vyššie pod lesom: chodník vedie cez kroviny a staré medze a žltú treba hľadať.

Potom ale už príjemné naberanie výšky popod borovice a smreky, napájame sa na modrú z Likavky a cez peknú lúku s krmelcom a krátke prudké stúpanie sa dostávame do sedla Spuštiak. Povegetíme pár stoviek metrov po zvážnici a znovu začíname naberať výšku po lesnom chodníku. Okolo nás to začína byť pocukrované, akoby tadeto ujo Mrázik prebehol. Aj na zemi pribúdajú zvyšky snehu.

Stredná poľana s „horským hotelom“ je tesne pod mrakmi, ale pohľad na západ sľubuje postupné vyjasňovanie. Len či sa to potrhá aj na vrchole? Tam je zatiaľ mlieko, priam plnotučné. Smerom hore sa trúsia skupinky ľudí, je ich tu celkom dosť, väčšina prichádza z oravskej strany. Stúpame tiež, po zelenej - je to nepríjemné, lebo to minimum snehu na zemi je vyšmýkané a zamrznuté, na tom nový milimetrový poprašok, ktorý situáciu pod nohami ešte viac komplikuje.

Všetko okolo je obalené námrazou a hmlou. Sem – tam sa síce ukáže kus modrej a na vrchole to aj chvíľu vyzerá, že by sa to mohlo potrhať, ale čakáme nadarmo. Takže odchádzame – tento raz po zimnej trase, skúsiť či sa na nej nebude menej šmýkať. A je to ozaj lepšie, aj ľudí je tu viac. Na najstrmších úsekoch pomôžu reťaze. Z mraku vyliezame vyššie, ako sme sa doň vnorili pri výstupe, ozaj to ustupuje. Škoda len, že sme tu boli tak skoro, ale vlaky nečakajú...

Otvárajú sa nám pohľady na Kubín a všetky Fatry na západe, dole na poľane aj dvere do „hotela“, ktorý už zíva prázdnom. Len údený smrad a bordel ostali po posledných nocľažníkoch. Ponárame sa zas do lesa, ktorý už ale prestáva byť pocukrovaný, naopak - začína v ňom pršať. Toto „jarné“ slnko má teda silu! V sedle Spuštiak meníme modrú za červenú  a štveráme sa na Predný Choč. Traverz jeho severným svahom je ešte zamrznutý, ale na vyhliadke suchá trávička na posedenie a aprílová pohodička na lavičkách. Priviedla nás sem odbočka z chodníka, značená pomerne novými drevenými šípkami. Aj tu sú okrem nás ďalší ľudia. Chvíľu čumíme proti slnku na zahmlené obrysy kopcov okolo Ružomberka, orientačným bodom je fajčiaci komín celulózky.

A potom už len dlhý zostup teplými, suchými svahmi po lístím vystlanom chodníku smerom k Likavskému hradu – aká krásna jeseň! :-))) Míňame (oficiálne) neznačenú spojku na modrú značku, dávame krátku zachádzku k hradnej bráne, preskakujeme kopy odhrnutej ornice v trase budúcej diaľnice a dole Likavkou asfaltujeme smerom k ružomberskej železničnej stanici. Neplánovane sme to naplánovali dokonale – začína sa stmievať a vlak ide o 5 minút.

Rišo Pouš