V najdivokejších západotatranských dolinách

Teda len v tých, ktoré sú turistovi prístupné: Jaloveckej, Bobroveckej, Hlbokej a Parichvoste a ktoré sa pekne z jedného miesta rozvetvujú na západnom okraji TANAPu. Lebo od polovice 20. storočia tam nevedie žiadna cesta, po ktorej by sa do ich vnútra šírili lesohospodárske „výchovné zásahy“. O ich „účinnosti“ v porovnaní s tými prírodnými je viac v skvelej reportáži Andreja Baráta TU - aj v súvislosti s jarným požiarom v Jaloveckej doline. Zatiaľ však len turistické chodníky vedú tade hore na hrebeň. Väčšinou som niektorou z dolín iba prechádzal (odkazy sú dole). Tentokrát som si ich chcel prejsť všetky naraz, smerom hore aj dolu - s tým, že až na hrebeň sa štverať nebudem, že si vychutnám práve len tú dolinovú divočinu. A čakal som na ten správny deň, keď bude hrebeň v mrakoch a vetroch, aby nelákal. Navyše sa vyskytla „miestna sprievodkyňa“, studený front akurát odchádzal, slovo dalo slovo a išlo sa. Takáto (fialová) vidlička z toho vznikla:

Na úvod teda busom do Jalovca a hybaj hore dedinou, potom pomedzi pasienky a lesom pomedzi chaty do ústia Jaloveckej. A tam to začína! Zatiaľ síce ešte len taká polodivočina na rozcvičku, lebo chodník upravený, mostíky nové, ale potok hučí a skáče, naokolo prales ako z filmu. Občasné priehľady na bralá, občas pohľad do vysušeného a zožratého kusa lesa, ktorý ale ako celok napriek kuvičím hlasom tomu chrobákovi akosi zázrakom odolal, že? Taká hodinka a pol nie veľmi strmého stúpania ku smerovníku na Rázcestí pod Lyscom, kde sa to začína vetviť.

Tak najskôr doľava, stále po žltej, ale to už je Bobrovecká dolina. Začína dvoma novými mostíkmi, vyššie sú staré mostíky často pováľané, ale potok sa dá vždy nejako preskákať, už je malý. Chodník už je divokejší, užší, viac zarastený, aj voda z prameňov po ňom občas tečie. Vyššie na sútoku potokov si treba dať pozor – značka vedie vľavo takmer potokom, starý chodník (suchšou nohou) doprava do svahu, ale postupne sa stráca. Okolo už je viac „zožratého“ lesa. Ale tých čučoriedok čo bolo!

Ako začína les rednúť, na chodníku sú častejšie strmé „schody“ a okolo viac tráv a malinčia. Nám hustla aj hmla, takže pri Čiernom a Bielom plese sme nedovideli ani na ich koniec. Mokrí na nohách od trávy a vyššie od kosovky sme to otočili pod serpentínou záverečného výšvihu do sedla Pálenica.

Ďalšia na rade bola teda Hlboká dolina. Samozrejme, najskôr sme sa prepracovali k odbočke do nej, spodnou časťou doliny Parichvost. Asi 30 minút je to medzi rázcestiami, po nádhernom chodníku pomedzi bralá a Jalovčianku, hlavne po pravom brehu.

Nástup do Hlbokej vedie vysoko :-) Lebo tentokrát nie popri potoku, ale hneď od rázcestia strmo hore, do svahu nad dolinou. Potom znovu kalamitisko, teda aj čučoriedkové hody. Onedlho von z lesa do kosodreviny a zase bližšie ku potoku, cez ktorý treba občas preskočiť. Aj cez početné prameniská.

Keď aj kosovka ubudne, pribúda sklon a chodník smeruje do finálnej strminy pod Malým Salatínom. Nám sa už mraky trochu dvihli a poodhalili bralá vo svahu, ale toho zlostne syčiaceho kamzíka nad nami nie. Tak sme to za mrholenia znovu stočili nazad dolu, zrýchleným presunom do poslednej doliny.

Čiže na záver Parichvost, jeho horná časť v kotli pod Pachoľaťom a Baníkovom. V zime jedna z najnebezpečnejších dolín vďaka lavínam, ktoré na dne ukladajú poriadne nánosy. Teraz, po superbiednej zime, v doline po snehu už ani stopa. Keď som tu bol naposledy ( TU ), poriadne snehové bludiská boli. Ale to bolo dáááávno. Teraz už aj chodník je (zdá sa) preložený od potoka vyššie do svahu nad jeho pravým brehom. Aj tu sme sa od rázcestia rýchlo dostali z lesa von do výhľadov, a pretože počasie sa stále zlepšovalo, aj sme na bočný hrebeň Príslopu a Ráztoky dovideli.

Posledné, stále strmšie kľučkovanie kosodrevinou, a je vidieť, že tu to lavíny často „čistia“ – v okolí kvitlo akosi viac vŕbovky ako v susedných dolinách. Aj slnko sa konečne objavilo a vyfarbilo naplno rozkvitnutú paletu horských lúk, aj bralá pod Pachoľaťom zvýraznilo. Tam niekde na ich úrovni sme to otočili a v ústí Jaloveckej sme boli asi za hodinku, „zrýchleným presunom“ – čas už trochu tlačil.

Dole od ústia Jaloveckej sme využili kus Tatranskej magistrály smerom na východ, vyštverali sme sa po jej prvom strmom úseku na obrovské lúky podhorské a po nich sme pohodlne zišli nazad do Jalovca, kde o piatej akurát otvárali krčmu na ihrisku (bus išiel pred šiestou). Dokonalé načasovanie a dokonalé počasie na záver, s výhľadmi do Liptova a s modrobielom nad hlavou. Vďaka „domácej panej“ za spoločnosť a predpovedi za to, že vyšla :-)

Rišo Pouš