Po hranici Oravy a Kysúc

Tieto dva známe etnografické regióny susedia na juhu chotármi Zázrivej a Terchovej a severnejšie chotármi Oravskej Lesnej a Novej Bystrice. Cestičiek kadejakých tam je, dali by sa takmer dokonale tie chotárne hranice kopírovať. Ale som si to zjednodušil, lebo som (aj kvôli spojom) vyrazil z centra Zázrivej na hrebeň Oravskej Magury po zelenej. A samozrejme na severe som nepotiahol až na štátnu hranicu. O prechádzku išlo a nových miest spoznanie – žiadna naháňačka! Na konci ostalo dosť času aj na kultúrne vyžitie - prechádzku skanzenom vo Vychylovke. Tak na šesť až osem hodín je to takto, podľa toho ako sa podarí trafiť a koľko času sa človek motá pomedzi drevenice. Lebo na niektorých miestach som vzdával vďaku múdremu telefónu s mapou a gps, ale naopak po skanzene sa pomotať oplatí.

Úvod zo Zázrivej je pekný, aj keď strmý – treba sa popri cintoríne vyštverať po lúkach až pod les a potom lesom stále strmšie na Javorinku. Ovečky, trávička, panorámy (najmä Rozsutcov) v pozadí, zázrivské cholvarky všade naokolo, no paráda. Ten les potom už nič extra – vyjazdená zvážnica sa rýchlo mení na vymletý chodník, viac stôp po besných motorkároch ako po turistoch a pod vrcholom ešte preliezky, ktoré tu nechala snehová kalamita spred dvoch rokov.

Hrebeňom Oravskej Magury vedie len krátky úsek – do Sedla pod Okrúhlicou. Celkom pekný lesný chodník (preliezky len sem - tam) a jedna veľká čučoriedková lúka ako bonus. Potom ale zostup z hrebeňa na sever je jedna poriadna tragédia – po ťažbe konármi zahádzaný alebo v tráve neviditeľný chodník. Značky síce sú, ale dosť riedko - vidno, že tadeto moc ľudí nechodí. Ešte aj ten kúsok zvážnice je vyspravený dákou vysokopecnou struskou s hranami ostrými ako nôž. No fuj.

Ako sa chodník opäť dvihne do stúpania, zmení sa k lepšiemu. Začnú sa objavovať lúky, ciest je odrazu niekde až moc (a niektoré poriadne rozjazdené). Pribudnú výhľady na blízke osady aj vzdialené Piľsko a Babiu horu. Za vysielačom na Macangovom Beskyde sa otvorí aj panoráma Oravskej Lesnej. Smerom dole ešte trochu po lúkach a potom už asfaltka na vyšný koniec Oravskej Lesnej (miestna časť Beskyd).

Nasleduje orientačná výzva – treba sa síce len držať okraja lesa po ľavej ruke, po pravej hučí hlavná cesta, ale značiek poriedko a navyše sú staré a vyblednuté. Navyše celý tento úsek začína cez rampu – ako niekomu do dvora. Až som sa obzeral, či ma niekto nepríde zahnať :-) Potom už komfortne po pasienkoch až na Kubínsku. Tadeto už ozaj asi nik nechodí, za Kubínskou na krátkom úseku ani chodník nie je prechodený na tých miestach, kde je tráva vyššia. Potom ale už značka zlezie na šotolinovú cestu a po tej už v pohode až na Jamy.

Jamy, to je vrchol stúpania hlavnej cesty, hranica okresov NO a CA aj hranica dvoch CHKO, božie muky a altánok pre pocestných. Za cestou značka chvíľu stúpa po zvážnici a je zreteľná, ale akonáhle zatočí doprava, stratí sa v tráve, kroví a bordeli po ťažbe. Pár stoviek metrov takto a potom už je to zas v pohode, až do konca. Les redne a postupne sa otvorí do rozľahlých lúk okolo osady Demänová.

Vstupujem „do civilizácie“, lebo okrem miestnych z osady sa okolo vrcholovej stanice oboch lesných železničiek moce vždy veľa turistov. Neobišiel som samozrejme rozhľadňu, ale cestou dole do Vychylovky som naopak veľmi rýchlo odbočil z červenej – načo sa po nej trepať až dole po asfaltke, keď sa dá po zvážnici uhnúť doprava a zísť k prvej úvrati (Chmúra) a odtiaľ zhora do skanzenu... Vstupenku som si kúpil, ale až na konci prehliadky :-) Potom už len zo dva kiláky pešovania na Rycierky, na autobus. Inak netreba ísť ani po ceste, dá sa aj po železničke, ak je akurát pokosená :-)

Rišo Pouš