Ľadonhora: márny boj s inverziou

Najvyššia hora dolných Kysúc je svojim názvom vhodná na výlet v sivom a mrazivom počasí, ktoré vládlo počas poslednej adventnej nedele. Dúfal som, že jej 999m inverziu porazí. Obmedzený vlakom som sa vybral po modrej od stanice v KNM ešte za ranného „príšeria“, keď predavači v centre akurát rozbaľovali stánky. Vianočné trhy v plnom prúde...

Hojdavý mostík cez Kysucu a už stúpam pomedzi chalupy, nad nimi okolo dvojkríža, po lúkach. Ďalší orientačný bod, elektrický stožiar, už sa skrýva v nízkej sivote - to dáva nádej. Ak sivota nebude príliš hrubá...

Na lúkach sa križujú stopy kolies, ľudí aj zveri všakovakej, v lese ostal len totálne rozbahnený tankodróm, ešte že je to zamrznuté... Až k božej muke pod Poľanou, odtiaľ už je to slušná cesta lesom.

A stále strmšia, až sa zmení na strmák krížom cez vrstevnice. To už je z nej chodník, ale tiež poriadne rozrytý, pre zmenu diviakmi, a čerstvo. O chvíľu traja páchatelia tohto „svinstva“ spokojne prejdú okolo, akoby aj so škodoradostnými úsmevmi, že „dobre vykonaná práca“. Foťák ani nestihnem vybrať, tak im aspoň zamávam a zaželám dlhý a pokojný život. Ako keby som to tušil...

Hrebeň Stien je hodný svojho mena: úzky, so svahmi na obe strany, miestami so sklonom tatranského žľabu. Aj jedna stena sa vyskytuje, skoro na konci, kúsok pred smerovníkom. Taká poriadna, kamenná, asi 30m dlhá.

Ďalší na rade je Holý vrch: so sedením a špeciálnou vrcholovou knihou, v ktorej sú prilepené funkčné hodinky :-) Je tu aj priesek pre vyhliadku, ale len do hmly. Tuším, že inverziu dnes neporazím...

Strmo dole, pár hupákov cez sedlo, kde sa pripája žltá z Dolného Vadičova, a od ďalšieho sedenia (tu sa ozaj zíde, na nabratie síl) superstrmo hore na Ľadonhoru. Tam sú tiež „super“ výhľady, len kniha je bez hodiniek :-) A z doliny sem dolieha hulákanie – čo, teraz vari idú miestni z „nočnej“? Tak im odhulákam, nech majú radosť :-)

Zostup dole ku Kubaščíkovcom je ešte strmší, ako ho nazvať? Megastrmý? Potom sa na chvíľu vyrovná do traverzu a nakoniec sa stočí do širokého žľabu. Sneh zmierňuje dopady, o chvíľu som na lúke, na ktorú ma vyvedie strapatý čierno-biely tunel:

Pod smerovníkom tuším v sivote obrysy najbližších chalúp, ale nejdem k nim, autobus ide až o hodinu. Takže točím doprava na zelenú a okrajom lesa traverzujem. Chodník prešliapaný, ale raticami. Ľudská stopa ani jedna. Aj studnička je jedna cestou, ale netečie. Ani sa jej nedivím, v tejto kose...

Zas sa blížim k tomu hulákaniu, tí chlapi majú nejakú výdrž, hehehe. Zrazu ale autá, zelené mundúry, guľovnice, psy, a to hulákanie patrí k nim! Vraj diviaky naháňajú, ale ešte nič ani nevideli. Len sa v duchu uškŕňam – máte ich na druhej strane kopca...

Smerovník „Vyhliadka pod Ľadonhorou“ je dnes na smiech, tak už len cesta lesom. Chlapi rozostavení, postávajú, posedávajú, len ich psiská ma odprevádzajú. Jeden až do dediny, kde ho prestanem baviť, lebo naháňať sliepky je lepšia zábava. Žeby toto bolo podľa pravidiel spoločnej poľovačky? Hmmm...

Tak už len bus a vlak domov. Vyvenčený som do ružova (od mrazu), z výhľadových fotiek ale nič - inverziu som neprekabátil. O dôvod viac dobehnúť sem ešte raz, je to fajn prechádzka. Tak na 5-7 hodín. Ale len keď bude zasa zamrznuté, lebo na zvážniciach je to poriadna tragédia...

Rišo Pouš