Krivánska Malá Fatra z východu na západ

Prvý október, sobota baboletná. Teplo aj na hrebeni, ale okrem pavučín v ľufte aj modré nebo je opavúčené v predzvesti blížiaceho sa frontu. V dolinách hmla. Na fotky – kalendárovky to nie je, na prechádzku ideál.

Takže ešte za tmy a kvapkajúcej hmly sa predieram lieskovým tunelom z Párnice na lúky. Vyššie: za chrbtom sa z hmiel derie na svet žeravá guľa, hneď povedľa Choča, nohy mám orosené. Bača pod Magurkou z maringotky kuká, kto tak skoro zdola ide: ľen abi ťa medveď nechitiu!

Rozbitý vlek, funkčný vlek, cesta rozprávkovým lesom a Osnica s výhľadom na skoro rovnako vysoké dvojjadrové dvojičky Stoh a Rozsutec. Fučí z juhu, ovieva.

Šmykľavo v lese, trávnato pod Stohom, za chrbtom pozér skalnatý núti ma obzerať sa. Pri jednom takom obzretí vidím: dakto sa blíži. Dvaja sliezski ultras na tréningu. Dole zo Stohu akurát dobre lepilo, im to vraj „klouzalo“, asi zle obuli. Ťahám s nimi na Grúň, odtiaľ už sám, ale stále vo väčšom protismernom dave. Lanovka chrlí.

Ďaleké obzory sú zakalené, bližšie pastelové, jeseň už naplno maľuje. Hromové a Chleb = mravenisko, Snilovské sedlo = megamravenisko, na Kriváň by som sa nepretlačil. Z jeho hrany cesta ďalej ešte horšia, nik nejde v protismere, všetci zavadzajú.

Za Bublenom už pokojnejšie, len v traverze hadí rad. Dovolíte, s dovolením, prepáčte, ďakujem. Pramienok nesklamal, tankujem – keď neprší, aspoň kvapká, no som rád že aspoň to. Vodu som si minul. Hurá na Malý Kriváň, mám kade predbiehať, aj keď to nehrotím. Krásny hrebienok na záver a objímam obelisk. Objektívom.

A zas horizont a za ním posledný hôľny úsek: Stratenec, Biele skaly, Suchý. Kosovka, lezecké vložky na spestrenie, nová vlajka veselo plápolá, pod ňou hasím hlad aj smäd. 10 minút stačí, rozchodiť tuhé nohy a davaj do lesa. Rozprávkového č.2.

Studnička pod Magurou do žľabu čurká, dopĺňam druhý raz. O chatu sa ani neotriem, len obzriem, či niekto známy...? Nik, tak zvážnice smer Panošiná. Bajkeri, potom už len stopy po traktoroch a Malofatranskej stovke. Aj klieštiky a kontrola na Panošinej ostali od júla. Dávam si sľub: prídem to upratať. Z rúbaní nádherné pohľady na vyfarbené lesy pod Suchým.

Posledné kiláky v traverze dole lesom, čím nižšie tým krajším, zasa rozprávkovým. Len aj hluk pribúda, civilizácia a diaľnica sa zdola pripomínajú.

A už len studnička pri vstupe na Lipovec. Oplachujem, odsoľujem, tankujem a dáka polhodinka domov po asfalte, nech je to dĺžkou maratón. Mám odrobené, zajtra na klasickom maratóne v Košiciach nech sa naháňajú iní :-)

Rišo Pouš