Expedícia na severný pól Slovenska

15.12.2021
expedicia-na-severny-pol-slovenska

Doslova expedícia, lebo dostať sa do/z Oravskej Polhory, to mi zabralo viac času ako celá prechádzka. Ale zase – už aj dlhší čas som strávil cestou za kopcami :-) Polhora – Martoša – Modralová – Malá Babia hora – Slaná Voda – Polhora, to je koliesko asi tridsaťkilometrové, turisticky napočítané na necelých 10 hodín. No išiel som naľahko v „ultraštýle“, lebo som chcel aj autobus stihnúť, tak som musel v závere trochu kopnúť do vrtule. Ale zase - dole pod Malou Babou horou som si to ešte trochu predĺžil odbočkou cez Hviezdoslavovu aleju. Počasie som vychytal na november parádne – ráno trochu hmlisté a primrznuté, potom už krásne, slnečné, aj sa dalo na najvyššom bode v suchej tráve povyvaľovať. A našťastie sucho bolo, lebo na viacerých miestach to tu myslia až moc vážne s ťahaním dreva priamo po turistických značkách. Aj keď na druhej strane, treba si uvedomiť, že v prvom rade sú to lesné cesty, to zas hej, no... Každopádne sa oplatilo, najmä v jesenných farbách je to pekná prechádzka (zdroj: https://www.strava.com):

Úvod, to je dosť asfaltu z konečnej autobusu až hlboko do doliny Polhoranky. Cestou jedno miestne otužilecké kúpalištiatko v potoku a o kus vyššie jedna studnička. Potom odbočka doľava, do mierneho stúpania po miestnej žltej značke. Pevná, kamienkami vyložená, už nie asfaltová lesná cesta. Z nej ešte pár metrov po lesnom chodníku a už je tu „hrebeňovka“ pri smerovníku Martoša. Alebo teda granica państwa, poľská červená a naša modrá, (ktorú moc nevidieť). Z okraja veľkej lúúky je tu výhľad do strakatého poľského podhoria, obrúbeného v diaľke na západe masívami Sliezskych Beskýd. Potom už ponor do lesa. Červená značka je inak aj „Glówny szlak beskidzki“ – najdlhšia poľská turistická trasa (+/-500 km), čiže niečo ako naša „esenpéčka“.

Nasleduje plynulé stúpanie na Javorinu, hraničný priesek je dosť široký. Ale často aj rozvláčený ťahaním dreva, na oboch stranách sú hospodárske lesy. Výhľadov pomenej a keď, tak na západ, na Žywiecke Beskydy. Za vrcholom zase strmé klesanie a dve odbočky: ku jednej útulni a nižšie k jednému prístrešku (všetko na poľskú stranu). Na chate možnosť dotankovať a v prístrešku možnosť dobiť baterky – normálne je tam solárny panel a dve zástrčky, až som čumel! Prístrešok je už na poľane Głuchaczky, za ktorou začína ďalšie dlhšie stúpanie, už na Modralovú.

Takže ide sa hore - stúpanie je miestami poriadne strmé, ale strieda sa to. Čo je ale najzaujímavejšie, že na konci najstrmšieho úseku, kde sa hranica dočasne stáča na juhovýchod, je miesto položené hádam aj severnejšie ako samotný vrchol Modralovej so smerovníkom a označením „severného pólu Slovenska“. K tomu treba prejsť ešte asi 1,5 kilometra. Nemôžem si pomôcť, ale zdá sa mi, že aj mapa to potvrdzuje :-) Inak ani ten smerovník na Modralovej nie je na jej najvyššom bode – ten je trochu skôr na poľane nad salašom, odkiaľ je pekný výhľad na sever, na roztrúsené osady pod protiľahlým kopcom Beskidek (1045 m):

Z Modralovej ďalšie strmé, aj keď nie veľmi dlhé klesanie do Jaloveckého sedla, a ako inak – na juh. V prieseku nad chodníkom párkrát prebliknú vrcholy oboch Babích hôr. Čo ale zaujme, to sú serpentíny vypipľaných singlíkov na pravej strane – zrejme slovenský príspevok ku rozsiahlej sieti cyklochodníkov na poľskej strane. Tento má názov Tabakowy a aj keď je úzky, je značený ako obojsmerný, aby sa dalo na bajku pohodlne dostať hore na kopec. Preto ani jeho sklon nie je veľký. Podľa mapy (mapy.cz) sa tá Modralová dá dokonca zokruhovať cez vrchol:

Posledné a najdlhšie stúpanie na koniec – na Malú Babiu horu. Najskôr široký hraničný priesek, potom uvítacia tabuľa a prístrešok pri vstupe do „Parku narodowego“ a potom už len strmý chodník. Len sa poľskej strane taký pralesovitý, na našej furt presvitajú rúbaniská. Vyššie sa stromy zmenšia, priestor sa viac otvorí do šírky, pred vrcholom pod nohami dokonca „dlažba a schody“. Ale výhľady sú až zhora, od vrcholového smerovníka. Zase najlepšie do Poľska, na našej strane zavadzia slnko.

Smerovník ukazuje tri hodiny do Oravskej Polhory k busu, mám dve :-) Tak trochu kopem do vrtule. Najskôr chvíľa kľučkovania po holiach pomedzi kosovku a jalovce, potom strmo dole lesom. Žiaľ, veľmi rýchlo sa chodník mení na hnusnú zvážnicu – ja som ju mal navyše čerstvo načechranú po ťahaní dreva. Takto až po smerovník Borsučie, potom znovu príjemnejší chodník, až dole k potoku. A tam už klasika, najskôr šotolina, potom asfalt. Napriek tomu prechádzka príjemná, lesy tu vyzerajú zväčša dobre. Jasné, že sa v nich hospodári, veď drevo treba. Len by to mohlo ísť bez idiotských nápisov o „ochrane pôdy“ alebo o „lesoch ako chrámoch harmónie“. Najmä v susedstve obrovskej rúbane to pôsobí – no ako to slušne povedať? Škodoradostne?

Z križovatky Vonžovec ešte teda malá zachádzka doľava. Na začiatku síce po asfalte, ale pekným podhorím. K Hviezdoslavovej horárni zájsť už nie je čas, ale hopsanie dole (bývalou) Hviezdoslavovou alejou po kamenistej ceste je akési príjemnejšie ako po asfaltke. Lebo tá aleja za posledné roky poriadne zredla, škoda. Na Slanej vode tiež už som nebol dlho, tam som naopak príjemne prekvapený, ako to tam žije. No a úplný záver – už sa len cez kopček prehupnúť do Polhory. Na polceste nová rozhľadňa (2019?) a ozaj parádne rozhľady k Babej hore na jednej strane a k Oravskej priehrade s kulisou Roháčov na druhej. Severný pól dobytý, môžem ísť spokojne domov :-)

Rišo Pouš

Fotky Expedícia na severný pól Slovenska

Súvisiace články:

Diskusia

TOP Partneri

https://www.sloger.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk JM SPORT Eshop davorin.sk

Podpor Vetroplacha

Odporúčame vidieť

Partneri